22. januára 1995 založila partia okolo podnikateľa Viliama Ondrejku v Zlatých Moravciach futbalový klub. Na futbalovej mape je už dvadsaťpäť rokov. Svoj najväčší úspech dosiahol v sezóne 2006/07, keď sa mu podarilo postúpiť do najvyššej slovenskej súťaže a následne aj vyhrať Slovenský pohár.
Váš klub oslavuje 25 rokov. Vnímate ten čas, alebo
ubehol príliš rýchlo?
(Úsmev) Ubehlo to, naozaj, veľmi rýchlo. Napriek tomu,
pamätám si, keď sa tvorila myšlienka vzniku. Po dvadsiatich piatich rokoch by
mi ani vo sne nenapadlo, že tu bude so mnou robiť niekto rozhovor
z hľadiska toho, kde sa dnes nachádzame. Klub patrí k slovenskej
futbalovej špičke. Spomienky sú živé. Čas je neúprosný. Stále sa niečo
dialo, robilo.
Je to pekný vek. Čo ste si želali na jeho začiatku?
Po tom, ako som začal podnikať, prichádzali prvé príjmy.
Stále som mal myšlienku, že by som chcel niečo robiť, ale poriadne. Prvá
a základná myšlienka bola robiť futbal. Založili sme klub a vytýčili
si ciele. Vstúpili sme do najnižšej súťaže a hrali sme šiestu ligu.
Našou métou bola tretia liga. Nikdy som nehral veľký futbal. Vzišli sme
z určitého prostredia, nedávali si obrovské ciele. Boli postavené na tom,
že chcem robiť seriózny futbal.
Ľutujete, resp. zmenili by ste niečo za uplynulé roky?
Dobrá otázka. Neľutujem nič. Všetko ide od srdca
a z lásky k futbalu. Musím povedať, že po realizácii myšlienky som si nevedel
predstaviť jednu vec – ľudskú hlúposť. Tá vyplávala neskôr. Nikto ju ešte
neporazil. S týmto sme zápasili najviac. Bol to najväčší negativizmus. Na druhej strane, zároveň veľké ponaučenie. Spravili sme
všetko pre to, aby sa hlúposť eliminovala, čo sa odzrkadlilo v ďalšej
činnosti, či už pri podnikaní alebo futbale.
Za tie roky vás futbal určite niečo stál, a to nielen
po finančnej stránke...
Áno, to je pravda. Dnes sa o futbale veľa rozpráva,
že je iba o financiách. Nie je. V prvom rade je o vzťahu
k športu. Táto spoločnosť si musí uvedomiť, že futbal má určité
spoločenské postavenie. Je o časovej obete. Na to potrebujete najmä
pochopenie v rodine, čo sa mi, chvalabohu, dostalo. Mohli sme futbal
v regióne zveľaďovať. Futbal prináša so sebou istú daň, ale rád som ju
obetoval.
Hreje vás pri srdci fakt, že ani raz ste sa nemuseli
odhlásiť zo súťaže pre finančné problémy? Jednoducho si držíte svoj štandard.
U mňa je slovo zákon – zmluva. Keď sa niečo povie, z
našej strany sa to snažíme dodržať. Ako pred dvadsiatimi rokmi, tak aj dnes si
viem uvedomiť, akou perinou sa vieme prikryť. Táto perina je meradlom k tomu,
aby sme vedeli, na akej úrovni dokážeme robiť futbal. Vždy som pracoval s týmto
parametrom. Oplatilo sa to. Klub je v takej kondícii, že za 25 rokov fungovania
nikomu nezostal dlžný. Vieme ponúknuť to, na čo máme. Len vtedy to funguje.
Nikdy vás nelákalo ísť vyššie?
Vychádzame zo svojich možností a priestoru. Budem
úprimný, ak by sa našiel ešte jeden taký blázon ako som ja do tohto klubu,
určite by sme vedeli pridať na rýchlostnom stupni (smiech). Na druhej strane,
na futbalovom trhu treba byť zorientovaný. Vieme, kde sme. Status rodinného
klubu, ako nás nazvala verejnosť, ma veľmi teší.
Bolo vaším cieľom vybudovať rodinný klub?
Vzniklo to z podstaty ľudí, ktorí tu robili
a robia, resp. pomáhali robiť túto značku. Mentalita je u nás taká,
že sme sa dopracovali k rodinnému klubu.
Za 25 rokov sa obmenilo veľa hráčov i ľudí okolo
klubu. Na koho si najradšej spomeniete?
(Smiech) Bolo ich veľa. Samozrejme, nerád by som
menoval, aby som niekoho neobišiel. Čo sa týka funkcionárskeho poľa, pán Škula
je takou dušou klubu. V dôchodkovom veku je čestný prezident. Spoločne
s ním som prežil celý futbalový život. Všetci ľudia, ktorí od začiatku
boli a sú členmi výboru. Máme pravidlo, že z výboru sa nevyhadzuje,
ale zomiera. Z futbalistov... každá etapa má svoje mená. Na začiatku
to boli chlapci, ktorí prišli do tohto klubu a následne ďalší. Menovať
nebudem. Všetci mi zostali v pamäti.
A čo sa týka míľnikov klubu? Zažili ste prakticky
všetko okrem majstrovskej trofeje.
Míľniky sú jasné. Prvým je založenie klubu, keď sme hrali
regionálnu súťaž. Úvodný veľký zlom nastal po angažovaní trénera Valéra Šveca. Z amatérskeho klubu sme začali tvoriť
poloprofesionálny. Valéra si vysoko vážim. Potom prišla etapa, keď sme prebrali
Calex Zlaté Moravce a zlúčili sa. Všetko išlo prirodzene. Objavili sme sa
v tretej lige, neskôr vyššie. Najpamätnejší, historický rok je 2007.
Z ViOnu sa stal profesionálny klub, ktorý funguje doteraz. Podarilo sa
nám vyhrať pohár a postúpiť do najvyššej súťaže. Dnes to znie všetko ako
rozprávka, ale stalo sa (úsmev).
Aký darček si dáte k štvrťstoročnici?
Skôr si želám, v rámci športovej vízie, aby všetci
okolo mňa boli zdraví. Samozrejme, aj tím. Sú tu potom aj futbalové
myšlienky. Prajem si, aby sa ich podarilo naplniť.
Jeden príjemný môže prísť už v marci, keď sa Fortuna liga rozdelí na dve šestky a ViOn zostane v skupine o titul. Čo
poviete?
Veru áno. To by bol veľký a krásny úspech. Máme, alebo
skôr ja živím, tajnú nádej aj v Slovnaft Cupe, keď nám futbalový pán Boh
dopraje. Na jar sa môže stať všeličo.
Pripravujete špeciálne oslavy?
Nie. Myslím si, že nejaké akcie prídu prirodzene. Naši
ľudia pracujú na vydaní knihy. Možno vymyslíme spomienkový zápas, no nič
konkrétne či veľké. Je to pekné výročie, ale život ide ďalej. Nie je to
medzník, v ktorom sa niečo zmení. Musíme pokračovať v práci.