Urban bol dlhoročným kapitánom Slovana Bratislava, trikrát s nimi vyhral Československý pohár, neskôr bol trénerom i funkcionárom. Na OH 1964 v Japonsku bol kapitánom tímu, ktorý z olympiády priviezol striebro. Je držiteľom Ceny fair-play Ivana Chodáka a i Ceny Jána Popluhára za celoživotné pôsobenie v súlade s princípmi humanizmu a v duchu fair-play a Zlatého odznaku SFZ.
“Pre futbal musíte žiť a ak preň žijete, je vám jedno, čo si myslia iní,“ vyznal sa už v rokoch, keď mal za sebou kariéru hráča, trénera i funkcionára v milovanom Slovane aj ako člen disciplinárnej komisie SFZ. Neskôr bol pilierom Čestnej rady Siene slávy slovenského futbalu, ktorej sa sám stal laureátom.
Únia ligových klubov vyjadruje rodine a pozostalým úprimnú sústrasť.
O Antonovi Urbanovi (zdroj: skslovan.com)
Anton Urban sa narodil v roku 1934 a Slovan si ho ako svojho hráča zaregistroval už v mladom veku. Jeho vzormi boli Reimann, Benedikovič, Tegelhoff, Vičan... A zrazu sa ocitol medzi nimi ako kandidát na spoluhráča. Do ligy sa dostal, keď povyrástol, až v ročníku 1957/1958. Jedenásť rokov hral v najvyššej súťaži a predstavte si, ani raz vtedy nebol Slovan majstrom. „Iba“ trikrát získal Česko-Slovenský pohár. Hoci jeho trénermi boli také esá ako A. Bulla, V. Vanák, L. Šťastný, J. Ember, K. Borhy a v reprezentácii R. Vytlačil. Tí z neho urobili jedného z najsvedomitejších futbalistov, akých sme poznali. Mal príkladný vzťah ku hre, klubu i k vlasti. Stal sa dlhoročným kapitánom belasého mužstva, neskôr aj trénerom, tajomníkom klubu, členom výboru i zástupcom Slovana v SFZ.
Bol vitálny, pružný, bojovný, húževnatý. Nikdy nebol so sebou spokojný, vážil si, že môže hrať, všetko robil s láskou. Keď R. Vytlačil zostavoval mužstvo na OH v Japonsku v roku 1964, nielenže ho vybral, ale urobil ho aj kapitánom. Doviezol striebornú medailu s deviatimi Slovákmi v kádri. Prehrali iba vo finále s Maďarskom 1:2 pred 70 000 divákmi.