Futbalové gény zdedil po otcovi, počas hráčskych rokov nenaplnil svoj potenciál, no ako tréner je neodmysliteľná súčasť Ružomberka už viac ako 15 rokov. Reč je o Jánovi Hasprovi ml. (50), ktorý po rokoch práce pri mládeži dostal po prvý raz ponuku viesť áčko. „Nikdy som sa na túto pozíciu netlačil,“ priznal v našom rozhovore Ján Haspra ml., ktorého úlohou v MFK bude spolu s asistentom Marekom Saparom zapracovať do prvého tímu čo najviac odchovancov. V novej pozícii v Ružomberku si už odkrútil 1. kolo kvalifikácie Európskej ligy, v ktorom Liptáci neuspeli, keď podľahli bulharskému Levski Sofia dvakrát 0:2.
Aké pre vás bolo okúsiť zápasy na medzinárodnej
scéne?
Sám som prekvapený, ako sme to s Marekom Saparom zvládli bez väčšej
nervozity. Myslel som si, že to bude po mentálnej stránke podstatne ťažšie.
Európsku ligu si totiž vybojovala partia s inými trénermi. Všetko však prebieha
absolútne prirodzeným spôsobom, s hráčmi si postupne budujeme vzťah. Aj pre mňa
je to veľký posun. Stačil týždeň v Európe a aj mne vzrástlo sebavedomie. Chcem
si ho udržať v bežnej, ľudskej podobe, aby bolo na prospech tímu.
Prehrali ste v obidvoch zápasoch. Je to sklamanie
alebo realita vzhľadom na silu súpera?
O sklamaní nehovorme. Beriem to ako realitu vychádzajúcu zo stavu, v
akom sa nachádza naše mužstvo. Je to mladý kolektív, s ktorým treba pracovať na
technickom, taktickom a mentálnom nastavení. Objektívne treba povedať, že
mužstvo Levski Sofia bolo lepšie. Možno nie herne, ale vyzretosťou. Nechali nás
hrať svoj futbal a udreli vždy v správnej chvíli. Keby sme skórovali, zrejme by
sme ich potrápili viac.
Celý život ste robili pri mládeži, ale veľmi mladý
kolektív máte aj teraz v seniorskom áčku. Ako vnímate cestu, ktorou sa
Ružomberok vydal?
Mám z toho veľkú radosť, dokonca by som povedal, že som nadšený. Bolo tu množstvo kvalitných futbalistov a
veľká fluktuácia hráčskeho kádra, čo klubu prinieslo pekné výsledky, ale nie
úplne prenikavý úspech. Najväčší úspech v histórii klubu – zisk slovenského
double v roku 2006 – sa udial v časoch, keď za tím nastupovali naši odchovanci
doplnení o kvalitných českých legionárov. Takouto cestou sa chceme vydať aj
teraz a veríme, že o tri-štyri roky môžeme hrať veľmi pekný a zároveň úspešný
futbal. Bola by to odmena pre ružomberských fanúšikov.
Aké budú vaše ambície v tejto sezóne?
Viem, že mužstvo má potenciál a svedomitou prácou sa môže dostať naozaj
vysoko. Určite chceme byť v prvej šestke a moje tajné prianie je opäť priniesť
do Ružomberka pohárovú Európu.
Ste osobnosť ružomberského futbalu, ale za
asistenta ste si vybrali možno ešte renomovanejšiu persónu – bývalého
reprezentanta a kapitána majstrovského Ružomberka z roku 2006 Mareka Saparu,
ktorý začína svoju trénerskú dráhu. Ako vám funguje spolupráca?
Už po prvom týždni spolupráce s Marekom Saparom som pochopil, že nám tu
rastie veľký tréner, ktorý určite dosiahne pozoruhodné úspechy. Má všetky
predpoklady na to, aby bol v tejto práci výborný. Je komunikatívny,
inteligentný, férový a ochotný vzdelávať sa. Navyše, má jednu vec, ktorá sa
nedá naučiť, aj keby ste chodili dvanásť rokov na štúdium UEFA PRO licencie. Má
oko, futbal vidí a cíti. Odovzdám mu všetko, čo viem, aby som vychoval pre
Ružomberok nielen hráčov, ale aj úspešného trénera.
NEBOL TO DARČEK K JUBILEU
Ponuku viesť fortunaligový tím ste dostali práve v
čase, keď ste zavŕšili 50 rokov. Mal to byť pekný darček k okrúhlym narodeninám?
Mnohí to tak vnímajú, ale ja môžem zodpovedne vyhlásiť, že som sa v
podstate tejto funkcii vyhýbal. Viem, že doma nikto nie je prorokom. Ľudia si
želajú, aby v klube pracovali domáci, no potom si myslia, že vám môžu hocičo
povedať. Nerobím trénera zo špásu, mám skúsenosti, ktoré som získaval roky a
momentálne som sa dostal na miesto, ktoré je vrcholom mojej kariéry. Priznávam,
som aj veľmi rád, že som dostal takúto dôveru. Čaká má ťažká úloha a
pristupujem k nej s veľkou zodpovednosťou. Som si istý, že ak nám s Marekom
Saparom vedenie poskytne dostatočný čas, vybudujeme taký základ, na ktorom bude
môcť ružomberský futbal dlho stavať.
Naozaj ste nikdy netúžili po mieste hlavného
trénera prvého tímu?
Nikdy. Viem, aká je práca v prvom mužstve náročná po psychickej stránke.
Keď už som sa na to dal, postavím sa k tomu čelom a pokúsim sa odviesť robotu,
s ktorou budú všetci spokojní.
Na čo ste najviac hrdý z vášho pôsobenia pri ružomberskej
mládeži?
V skromných podmienkach sme dlhé roky predstavovali špičku na Slovensku.
Teraz nám trochu odskakujú kluby ako Dunajská Streda a Žilina, ktoré majú k
dispozícii skvelé akadémie. V tomto smere však už napredujeme aj v Ružomberku.
Vychovali sme veľké množstvo šikovných futbalistov, zaznamenali sme aj úspechy, ale
tie sú na mládežníckej úrovni druhoradé. Dôležité je, aby sa domáci chlapci
presadzovali v seniorskom áčku. V tomto smere sme určite odviedli dobrú prácu.
Kľúčové bolo, že sme opäť vytvorili rezervný tím. Keď sme nemali béčko, veľa
talentovaných chlapcov odchádzalo preč. Druholigová juniorka bude mať veľký
prínos pre ružomberský futbal.
Celý život pracujete pre tento región. Viete si
predstaviť, že by ste po úspešnej sezóne prijali ponuku napríklad zo Slovana,
Dunajskej Stredy či Žiliny?
Nie, neviem. Pokiaľ nebude z úst majiteľa klubu počuť, že mám odísť,
budem vždy pracovať pre ružomberský futbal. Nikdy nezabudnem na to, že mi podal
pomocnú ruku, keď som neprežíval ľahké obdobie.
SPLNIL SEN OTCA
Váš otec Ján Haspra st. bol takisto výborný
futbalista a tréner. Ako vás ovplyvnil?
Veľmi. Už ako dieťa som vnímal jeho úspechy. Jeho zverenci ho mali veľmi
radi, chodili k nám na návštevy. Premleli sa u nás kvantá futbalistov. Niekedy
niečo riešili, inokedy si len prišli posedieť. Boli to stretnutia plné humoru,
úsmevu. Veľmi ma to ovplyvnilo a podobne sa snažím pracovať aj ja so svojimi
hráčmi. Myslím si, že sa mi to aj darí. Snažím sa najmä o férovosť. Nikdy by
som nechcel hráča sklamať, prípadne oklamať. Vzťah tréner – hráč by nemal byť
diktátorský, mal by priniesť puto na celý život.
Ako ste zvládali, keď vás porovnávali s otcom?
S týmto som nikdy nemal problém. Všetci sa o otcovi vždy vyjadrovali
kladne, čiže z porovnávaní som mal radosť. V spoločnosti veľmi rád rozprávam
príhody o otcovi, mám s ním veľa úsmevných zážitkov a ľudia si ich doslova
pýtajú.
Fyziologicky sa veľmi podobáte, ste si podobní aj
po ľudskej stránke?
Áno, aj keď ja už musím s hráčmi pracovať trochu inak. Otec trénoval v
dobe, keď prísnosť a náročnosť bola bežná. Dnes sú chlapci vychovávaní inak a
niekedy musíte zvoliť iný prístup, zjemniť. Citlivé duše vychované so
smartfónmi ťažšie znášajú tvrdosť. Životná realita im trochu uniká, pretože
veľa času trávia vo virtuálnom svete. Treba s nimi narábať opatrne.
Pôsobenie pri ružomberskom áčku teda nebol váš sen.
Splnili ste tým aspoň túžbu vášho otca?
Áno, bol to skôr sen môjho otca ako mňa. Nikdy mi to otvorene nepovedal,
ale vidím, že je rád a veľmi mi to doprial. Som rád, že sa v požehnanom veku
dožil úspechu svojho syna. Vidieť, že je spokojný.
KARIÉRU MU UKONČILA CHOROBA
Patrili ste medzi veľké talenty ružomberského
futbalu, ktoré piloval váš otec. Priblížte prvé roky vašej kariéry.
V necelých šestnástich rokoch som hral už aj za prvé mužstvo
Ružomberka. Moja výkonnosť rástla, bol som súčasťou reprezentácie
Československa do 18 rokov. Prijali ma na právo do Bratislavy, kde som potom
hrával za Spoje. Doma ma otec držal nakrátko a možno aj preto som potom
nezvládol nástrahy veľkomesta. Tri roky som sa trápil.
Čo prišlo ďalej?
Znovu pod vplyvom môjho otca som naštartoval kariéru v Ružomberku.
Dostal som sa do Žiliny, všimli si ma v Česku, kde som sa chytil a darilo sa
mi, no napokon som musel ukončiť kariéru pre kožné ochorenie, ktoré ma trápi
celý život. Hral som ešte aktívne pre radosť v Ludrovej.
Mrzí vás dnes, že ste nenaplnili svoj potenciál?
Pozerám sa dopredu. Trénerská kariéra je v mnohých veciach ešte krajšia
ako hráčska. Teším sa zo života.
Čo na hráčoch máte radi a čo naopak neznášate?
Neznášam namyslenosť, uplakanosť a neochotu trénovať. Naopak, mám rád
ich mladícky elán, ktorý ma nabíja energiou. Páči sa mi niekedy aj ich naivita
a bláznovstvo, čo patrí k tomuto veku. Pri chlapcoch mladnem.
MÁ CENU IVANA CHODÁKA, V JEHO OKOLÍ JE VŽDY ZÁBAVA
Len málokto vie, že Ján Haspra ml. je jeden z prvých laureátov Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka, ktorú v roku 1994 dostali okrem neho ešte Emil Pažický a Vladimír Petr. „Cenu fair play mám za to, že som zachránil život Petrovi Špánikovi. Nepríjemne sa zrazil s ďalším hráčom a zapadol mu jazyk, ktorý mal vo veľmi nepríjemnej polohe, ale napokon sa podarilo vytiahnuť ho. Bola to však moja povinnosť, pretože som niekoľko rokov pracoval v záchranke ako ošetrovateľ. Skúseností so záchranou života mám teda dosť,“ povedal nám Ján Haspra ml.
Kým o tomto ocenení veľká časť verejnosti ani nepočula, každý kto pozná Jána Haspru ml. vie, že nič nemôžete v jeho prípade brať úplne vážne. Vhodnú príležitosť okamžite využije na to, aby si z druhého vystrelil. „Som rád, že sa ľudia smejú, keď sa spomenie moje meno. Celý život sa snažím otáčať veci na zábavu. Vážnosti je v našej spoločnosti dosť, a tak možno niekedy ľuďom pripadám ako blázon. Čím väčšiu blbosť v kabíne vymyslím, tým mi ju hráči skôr zožerú. Potom mám problém, že keď sa stane vážna vec, neveria mi. Raz mi vyrazilo dych na tréningu. Bolo to nepríjemné. Ležal som bezmocne na zemi a nado mnou stálo 22 hráčov, ktorí sa neuveriteľne smiali. Keď sa mi dych vrátil späť, mali čo robiť, aby mi utiekli. Tak som ich začal naháňať. Išlo o život a neverili mi,“ uzavrel Ján Haspra ml.
JÁN HASPRA ml. – FAKTY
- Narodil sa 29. mája 1969 v Ružomberku, je trénerom seniorského tímu MFK.
- K futbalu ho priviedol jeho otec Ján Haspra st., takisto bývalý vynikajúci futbalista a tréner.
- Hrával za Ružomberok, Spoje Bratislava, vrátil sa do Ružomberka, odkiaľ sa posunul do Žiliny, s ktorou však zažil vypadnutie.
- Po neúspechu v Žiline strávil pekné roky v Česku, kde hral za Chrudim, Opravu, Havířov a za Staré Město (súčasné 1. FC Slovácko). Na Slovensko sa vrátil do Martina, kde ako 30-ročný v roku 1999 zo zdravotných dôvodov ukončil kariéru. Na amatérskej úrovni pôsobil ešte v Ludrovej, dedinke pri Ružomberku.
- Trénerskú kariéru začal ako asistent Viliama Hýravého pri ružomberskom staršom doraste. Počas svojej kariéry trénoval okrem mládeže a juniorky MFK Ružomberok krátko aj Liptovský Hrádok. V aktuálnej sezóne dostal premiérovo šancu ako hlavný tréner ružomberského áčka.
- Jeho obľúbenými zahraničnými hráčmi boli Romario a Maradona, fandí FC Barcelona, v minulosti držal palce aj FC Liverpool.
- Riadi sa podľa životného motta „Buď normálny a férový“.
