Futbalové kluby netvoria iba hráči a tréneri. Na úspechoch tímov a komforte fanúšikov sa podieľa mnoho ďalších profesionálov. Dôležitú úlohu má vedúci mužstva, ktorý je takpovediac dušou každej kabíny. Jeho úlohou je zabezpečiť hráčom a trénerom všetko, čo potrebujú na to, aby sa mohli sústrediť len na tréningy a zápasy. V Senici zastáva túto významnú pozíciu Martin Šnegoň (46). Slovo teda dávame aj človeku spoza opony, ktorý mimochodom počas aktívnej kariéry nezápolil na trávnatých ihriskách, ale na palubovkách.
Ako chlapec ste držali palce Dunajskej Strede, prečo ste prepadli
láske k tomuto klubu?
Pochádzam odtiaľ, vyrastal som
sto metrov od štadióna. Ako každý malý chlapec v Dunajskej Strede som mal
teda blízko k futbalu na Žitnom ostrove. Na ihrisku som bol
v podstate každý deň.
Na aké zápasy z tejto doby radi spomínate?
Jednoznačne na pohárový zápas
s Bayernom Mníchov. Dokonca som na tomto dueli ako mladý chlapec podával
lopty. Dodnes si dobre spomínam na to, ako mužstvá viedli na plochu kapitáni Dušan Liba a Klaus
Augenthaler. Zažil som veľa krásnych futbalových súbojov. Skoro na každý duel
bol vypredaný štadión. Hneď, ako sa skončil jeden zápas, tešil som sa na ďalší.
Ako mladík ste to
s futbalom aj skúsili, dokonca ako brankár. Prečo napokon vyhral
u vás volejbal?
V Dunajskej Strede každý
začínal s futbalom. Ja som to takisto skúsil, veď aj môj otec bol futbalista.
Riaditeľ školy, ktorú som navštevoval, ma však zlákal na volejbal a pri ňom
som už zostal.
Venovali ste sa iba futbalu a volejbalu, alebo ste skúsili aj iné
športy?
Bolo toho viac, najmä na
základnej škole sme to mali pestré, páčila sa mi aj atletika, trebárs skok do
výšky. V tej dobe bol šport pre nás naozaj hlavnou náplňou dňa.
Volejbal ste hrávali za Červenú hviezdu, Detvu či VKP. Aký úspech
si dnes najviac ceníte?
Nepochybne zisk titulu majstra Československa s Červenou hviezdou Bratislava.
Napadlo vám v časoch volejbalovej kariéry, že sa opäť stanete
súčasťou futbalového prostredia?
To nie. Keď som bol v Červenej
hviezde, volejbalu som sa venoval naozaj seriózne. Podmienky na vrcholový šport
boli v tej dobe v tomto klube naozaj na najvyššej úrovni.
Ako vôbec prišlo k tomu, že ste sa k futbalu vrátili, hoci už
v úplne inej úlohe?
To bola v podstate zhoda
náhod. Po skončení volejbalovej kariéry som prevádzkoval golfový trenažér v
Bratislave. Senický volejbalový klub financoval Vladimír Levársky a po mne
siahol vtedajší tréner Vladimír Sirvoň, ktorý si ma vybral za asistenta. Spolu
sme zažili najväčšie úspechy senického volejbalu. Po tom, ako pán Levársky
ukončil svoju spoluprácu s volejbalom na Záhorí a začal sa naplno
venovať futbalu, ponúkol zmenu aj mne. Odvtedy som súčasťou tohto klubu.
Vzhľadom na to, že už je to pár rokov, asi neľutujete.
Samozrejme nie, sú to pekné
chvíle. Volejbal aj futbal dali môjmu životu veľmi veľa. Zažili sme aj
smutnejšie obdobia, ale stále je to iba šport.
BEZ PRECÍZNOSTI TO NEJDE
Odkedy ste v Senici, vymenili sa majiteľ klubu, veľa trénerov
a desiatky hráčov, no vy ste stále tam. Čím to je?
Možno aj tým, že sa snažím
s každým dobre vychádzať. Nie som však jediný, kto zostal dlhé roky. Okrem
mňa sú veľmi dlho súčasťou klubu aj sekretár Ivan Tobiáš a Andrea Filová
z marketingu.
Ste vedúcim mužstva, ale zastávali ste aj pozíciu kondičného trénera,
boli ste takisto členom manažmentu klubu. V ktorej funkcii ste sa cítili
najlepšie?
Najlepšie sa cítim s chalanmi.
Vo funkcii vedúceho mužstva som sa naozaj našiel. Vybavujem veci pre prvé
mužstvo a keď niečo potrebujú ľudia z mládeže, takisto to nie je
problém. Vždy som poruke.
Na čo si najviac potrpíte?
Najmä na to, aby bol všade
poriadok a aby veci fungovali tak, ako to má byť v profesionálnom
klube. Bez precíznosti to nejde.
To je typické pre vedúcich mužstva a kustódov naprieč celou ligou.
Dáte si pohárik aj s dlhoročnými kolegami súperov, ako sú kustód Slovana
Bratislava Ján Beniak či vedúci mužstva Trenčína Jozef Hollý?
Fúúú, s týmito pánmi teda
naozaj nemám žiadny problém dať si pohár dobrého vína. S kolegami
z ostatných klubov vychádzam veľmi dobre. Medzi členmi realizačných tímov
panujú dobré vzťahy. Keď si zavoláme a dohodneme sa na nejakých veciach, tie potom aj platia.
Vráťme sa k Dunajskej Strede – ako dnes prežívate vzájomné zápasy
s vaším obľúbeným tímom z detského obdobia?
Keď vyrastáte pri štadióne
a žijete tam do svojich pätnástich rokov, beriete to naozaj trochu
inak. Zápasy s Dunajskou Stredou sú pre mňa odlišné v porovnaní
s ďalšími.
Ste pri nich aj nervóznejší?
Určite (smiech pozn. red.). Je to
pre mňa iný duel ako napríklad s Michalovcami.
Takže keby Dunajská Streda získala titul, asi by ste sa aj tešili, ak
by to nebolo na úkor Senice.
Určite, ale zastávam názor, že titul
treba dopriať každému tímu, ktorý si ho vybojuje. S týmto som naozaj nikdy
nemal žiadny problém.
VÝBORNE VYCHÁDZA S MENTELOM, ZÍSKAL MNOHO PRIATEĽSTIEV
Senica ešte pár rokov dozadu bojovala na horných poschodiach tabuľky,
na ktoré obdobie spomínate najradšej?
Človek najradšej spomína na
najúspešnejšie roky. V pamäti mi zostali zápasy ako finále Slovnaft Cupu či
duely Európskej ligy. Sú to krásne spomienky.
Čím to je, že klub z maličkého mesta ako Senica bol
v minulosti jedným z najúspešnejších v našej lige?
Poďakovať sa treba vtedajšiemu
majiteľovi Vladimírovi Levárskemu, ktorý vybudoval silné mužstvo a takisto
aj zázemie, pekný štadión, tréningové plochy. Urobil veľa nielen pre seniorský
futbal, ale aj pre mládež v tomto regióne.
Počas vášho pôsobenia hralo v Senici veľa kvalitných futbalistov
ako Kóňa, Diviš, Smetana, Bolek... mohli by sme pokračovať ďalej. Na koho si často
spomeniete vy?
Okrem spomínaných by som
vyzdvihol aj niektorých zahraničných hráčov, napríklad obrancu Nicolasa
Gorosita. Bolo tu naozaj veľa skvelých chalanov a futbalistov zároveň.
Nemôžem všetkých menovať, lebo by ma veľmi mrzelo, keby som na niekoho zabudol.
Pridal by som však určite Juraja Pirosku, Jána Gajdošíka či Paľa Kamescha.
A čo tréneri? Spolupracovali ste s takými menami ako
Stanislav Griga alebo Pavel Hapal.
Všetci tréneri mali svoj spôsob
roboty. Spájalo ich zrejme to, že dávali veľký dôraz na disciplínu.
S každým jedným bola spolupráca dobrá a pre mňa prínosná.
Vytvorili ste si s niektorými aj priateľské vzťahy?
Dennodenne si voláme
s Miroslavom Mentelom, navštevujeme sa navzájom celé rodiny. S ním
som si vytvoril asi najosobnejší vzťah.
RADI BY SA VYHLI MINULOSEZÓNNYM NERVOM
V minulej sezóne si klub udržal fortunaligovú príslušnosť až
v baráži so Skalicou. Zažili ste najväčšie nervy, odkedy pracujete
v športe?
Určite áno. Posledný rok bol pre
nás veľmi ťažký. Prišiel zahraničný investor, na čom má veľkú zásluhu Milan Suchý, a situácia sa v priebehu
ročníka zlepšila po ekonomickej stránke. Sme radi, že podal pomocnú ruku
senickému futbalu.
S novým investorom prišlo aj množstvo legionárov, ktorí dnes
tvrdia na Záhorí muziku. Veľmi sa zmenil kolektív v porovnaní
s minulosťou?
Samozrejme. Najväčšie úspechy sme
dosiahli s československou partiou, ktorú doplnili jeden-dvaja kvalitní
legionári. Teraz sa to otočilo. Máme dominanciu zahraničných hráčov. Uvidíme,
čo to prinesie. V kádri je veľa talentovaných chlapcov, možno by nám však
pomohlo doplnenie o dvoch-troch skúsených futbalistov.
Legionári z Južnej Ameriky aj Afriky potrebujú čas na
aklimatizáciu. Vy máte takýchto hráčov veľa a mnohí prišli v podstate
naraz. Sú z toho aj úsmevné situácie?
Ale áno. Mnoho z nich pricestovalo
v zime a sneh niektorí videli zrejme po prvý raz v živote.
Zasmiali sme sa na tom, keď sa v ňom vyváľali. Robili si fotky
a videá. Tí, ktorí sú menšieho vzrastu, ho mali miestami až po krk.
Po prvých dvoch zápasoch novej sezóny máte na konte tri body. Čo by ste
radi dosiahli v tomto ročníku?
To je skôr otázka na nového majiteľa, ale určite by
sme sa radi vyhli záchranárskym prácam, aby sme sa netrápili tak, ako
v poslednej sezóne až do konca súťaže.
