O ubolené a zranené telá futbalistov sa vo väčšine klubov starajú fyzioterapeuti. V Niké lige však v štyroch kluboch nájdeme na tejto pozícii ženy – fyzioterapeutky, ktoré majú zdravotný stav hráčov vo svojich rukách. Jedna z nich pracuje v najvýchodnejšom klube Niké ligy, v MFK Zemplín Michalovce.
Športová cesta Veroniky Dolutovskej sa začala pod volejbalovou sieťou. Hranica medzi amatérskou a profesionálnou kariérou je však nesmierne ostrá, len vybraný počet športovcov a športovkýň cez ňu dokáže bez ujmy preliezť. V prípade ženského volejbalu na Slovensku hovoríme nanajvýš o desiatkach hráčok. Rodáčka zo Stropkova síce zostala na opačnej strane, no počas rokov na palubovke sa v nej zakorenilo a rozkvitlo niečo, čo neskôr určilo jej profesijné smerovanie. Láska k športu.
„V minulosti som dlhé roky hrávala volejbal, v istom období som však pochopila, že ako hráčka už asi neurobím dieru do sveta. Pozdávala sa mi fyzioterapia a povedala som si, že niekedy možno príde fajn ponuka a ja budem môcť aspoň takýmto spôsobom zostať pri športe,“ ohliada sa 28-ročná fyzioterapeutka za jedným zo svojich životných rozhodnutí.
Po týždni chcela skončiť
Na svoju šancu si však musela počkať. Štúdium na magisterskom stupni bolo popretkávané službami v súkromnej lekárskej ambulancii v Humennom. Záver štúdia jej priniesol nielen diplom, ale aj spomínanú šancu na prácu v športovom klube. Od kamarátky sa dozvedela o uvoľnenej fyzioterapeutickej pozícii vo futbalovom Zemplíne a po pohovore čakala už len na to, či vedenie klubu prikývne na prvú ženu v realizačnom tíme. Po súhlasnom stanovisku odštartovala v roku 2021 svoju premiérovú sezónu v Michalovciach.
„Na začiatku som sa tešila na novú výzvu v podobe práce v profesionálnom športe. Je to síce zaujímavé, ale ako sa neskôr ukázalo, niekedy aj dosť náročné. Keď som sem prišla a videla som pokope 25-30 chlapcov, tak si vravím, to asi nedám. Po týždni som chcela skončiť,“ spomína. „Nebola som zvyknutá na takéto prostredie, na mužský kolektív. Muži sú iní ako ženy, majú svoje vtipy, robia si srandu, ktorú veľa žien nepochopí. Dnes už vedia, čo si môžu dovoliť a ja takisto. Bez problémov si zo seba uťahujeme. Ale vtedy som si vravela, že to bude príliš, že to asi nepôjde.“
Spoluprácu s kolegami v realizačnom tíme Zemplína si Veronika Dolutovská pochvaľuje. Na fotke s masérom Marekom Magerom. Foto: MFK Zemplín Michalovce
Zlom prišiel po troch mesiacoch, keď tím cestoval domov zo zápasu v Trenčíne: „V autobuse bola vtedy celkom dobrá nálada. Sedela som klasicky vpredu, pri trénerovi, ale nudila som sa. Opýtala som sa teda chalanov, či si môžem ísť na chvíľku sadnúť k nim dozadu. Dovtedy som s nimi príliš nekomunikovala, ale počas tej cesty sme sa začali rozprávať, o futbale i o súkromí. A vtedy sa to prelomilo. Vedela som, že už to bude lepšie.“
Dnes bez okolkov hovorí, že v mužskom kolektíve sa jej pracuje lepšie ako v ženskom. „Keď si ženy nesadnú, je to ťažké. Viac špekulujú, premýšľajú, hovoria o sebe navzájom. Muži si všetko povedia priamo. Aj keď sa im niečo nepáči, hoc by si aj vynadali v šatni. Niekedy sú priami aj na mňa, ale ja som rada. Zo začiatku som to brala ťažšie, no teraz už je to v pohode. Z niečoho sa poučím, o niečom si aj tak pomyslím a poviem svoje. Zatiaľ som mala šťastie aj na trénerov a masérov, teda kolegov v realizačnom tíme. Navzájom sa rešpektujeme.“
Hoci Michalovčania sú už na ňu zvyknutí, noví hráči po príchode do MFK takmer vždy zostanú prekvapení. „Idem za nimi, predstavím sa, že som fyzio a keď budú mať nejaký problém, nech za mnou pokojne prídu. Som tu pre to, aby som im pomáhala. Slováci to možno ešte ako-tak registrujú, ale zahraniční vôbec. Sú zaskočení, že je tu žena,“ prezrádza.
Občas pomôže rozhovor
Veronika Dolutovská je súčasťou MFK Zemplín tretiu sezónu, s mužstvom prežíva to dobré aj to zlé. V aktuálnom ročníku to boli dve trénerské výmeny, dlhá séria bez výhry, ale aj dôležité prvé víťazstvo nad Zlatými Moravcami.
„Samozrejme, prežívala som to spolu s chlapcami. Sme jeden tím a všetci spolu vyhrávame aj prehrávame. Myslím, že sme to prežívali všetci, ktorí robíme v klube, na štadióne. Veľmi som sa tešila, keď sme konečne prelomili tú zlú sériu,“ hovorí na margo dlhého čakania na víťazstvo. A ako vnímala odchody a príchody na poste hlavného trénera? „Žiaľ, takéto veci k športu patria. Zatiaľ som však mala šťastie na to, že som si s každým trénerom dobre rozumela. Čiže s každým sme sa lúčili v dobrom a zapriali si šťastie do ďalšej kariéry.“
Jej úloha často spočíva nielen v starostlivosti o fyzické, ale aj duševné boliestky hráčov. „Neraz za mnou chlapci prídu do masérne a keď sa ich opýtam, ako sa majú, rozrozprávajú sa. A odchádzajú s tým, že sa cítia lepšie. To je super, som rada, že sa mi zdôverujú. Najmä, ak im to pomáha. Jeden z bývalých trénerov dokonca raz na porade chlapcom povedal, že ak majú nejaký problém, nech sa idú porozprávať so mnou,“ odkrýva neobvyklú súčasť svojej práce.
Pri otázke, či hráčom radí aj v oblasti vzťahov, sa rozosmeje: „Bol tu jeden hráč, ktorý mi vravel, že nevie, čo má robiť, nech mu poradím. Vysvetľovala som mu, že na ženy treba ísť trošku inak, niekedy musí byť romantickejší a podobne. Väčšina chlapcov už má priateľky či manželky a takéto veci neriešime. Ale keď počúvam, čo vystrájajú tí mladší, tak im hovorím, že to nemôžu robiť, že to tak nefunguje (úsmev).“
Bývalá volejbalistka je dnes stabilnou členkou prevažne mužskej futbalovej partie v Michalovciach. Ak by v blízkej budúcnosti prišla ponuka napríklad zo ženského volejbalového či basketbalového klubu, menila by? „Ťažko povedať. Zatiaľ je mu tu dobre, s chlapcami sa mi pracuje lepšie ako so ženami. Pri ženskom kolektíve by som mala obavy z rozbrojov a klebiet. Chlapci to neriešia. A ja som radšej, keď sa niektoré veci nerozpitvávajú,“ uzatvára.
Pozrite si zázemie michalovského tímu na najvýchodnejšom štadióne Niké ligy