Nebyť nešťastných zranení, zrejme by na slovenských trávnikoch nikdy nebehal. Obranca Ružomberka Filip Twardzik (26) vyrastal v mládeži Herthy Berlín, po päť zápasov odohral za Celtic Glasgow a Bolton Wanderers, no pre zdravotné ťažkosti musel začať s futbalom takpovediac od začiatku. Dnes je oporou Ružomberka a aj on prispel k tomu, že Liptáci si v sobotu prekvapujúco pripísali druhé víťazstvo v aktuálnej sezóne Fortuna ligy, keď uspeli v Dunajskej Strede (1:0). „Na Slovensko som prišiel hrať najvyššiu súťaž a verím, že sa opäť posuniem vyššie,“ netajil ambície v našom rozhovore rodák z Třinca, ktorý dúfa, že aj angažmán v Liptove mu pomôže k tomu, aby opäť vystúpil na vyššie poschodia futbalovej Európy.
Padol vám po triumfe na Žitnom ostrove kameň zo
srdca?
Určite. Pred zápasom sme si povedali, že víťazstvo
už musí prísť. Chlapci si veľmi verili. Tréneri zmenili herný systém. Nemali
sme síce veľa času na to, aby sme sa pripravili na nové rozostavenie, no sadlo
nám to výborne. Myslím si, že sme zápas dobre zvládli, o čom svedčí zisk troch
bodov.
Cítite, že sa nálada v šatni zmenila po cennom
víťazstve?
Samozrejme. Počas minulých týždňov bola nálada po
prehrách, prípadne remízach, podstatne dusnejšia. Chýbala veselšia atmosféra na
tréningoch. Po víťazstve išla z chlapcov pozitívnejšia energia, čo sa prenieslo
aj do práce. Vo vysokom tempe každý maká s chuťou a všetci sa chceme aj naďalej
prezentovať tímovým futbalom.
Čo ste si v kabíne prízvukovali počas sedemzápasovej
série bez víťazstva?
Hovorili sme si, že už to musí prísť. Možno sme
naozaj potrebovali súpera ako Dunajská Streda. Nie na každom slovenskom
štadióne si môžete zahrať futbal pred deviatimi tisícami fanúšikov. Chceli sme
si to užiť, zabojovať a získať tri body. Celý tím podal vynikajúci výkon, ktorý
chceme potvrdiť v nasledujúcich zápasoch.
Môže byť víťazstvo v Dunajskej Strede bodom obratu?
Najskôr treba víťazstvo potvrdiť, potom uvidíme.
Nebude to ľahké. Čaká nás zápas v Michalovciach, ktoré dobrý výkon v Nitre
korunovali víťazstvom 2:0. Pre oba tímy to bude veľmi dôležitý súboj.
V minulej sezóne obsadil Ružomberok tretiu priečku.
Súvisí pokles v aktuálnom ročníku s odchodom opôr ako Dominik Kružliak či Peter
Gal Andrezly?
Áno, boli to naši veľmi dôležití hráči. Neprišli za
nich náhrady a tréneri Ján Haspra a Marek Sapara dali dohromady dobrý, ale
mladý kolektív. Potrebujeme určitý čas, kým sa dokážeme zohrať. Myslím si, že
nový systém, s ktorým prišli, nám vyhovuje. Uvidíme, či s rovnakým plánom
nastúpime aj proti ďalším súperom, ale myslím si, že je dobré mať takúto
taktickú alternatívu, ktorá nám môže pomôcť. Verím, že budeme postupne rásť.
Kde vidíte Ružomberok po jesennej časti Fortuna ligy?
Uvidíme, čo sa nám podarí. Pôjdeme postupne zápas
za zápasom s cieľom podávať čo najlepšie výkony. Chceme získať čo najviac
bodov.
RUŽOMBEROK AKO ODRAZOVÝ MOSTÍK
Na Slovensku hráte už druhú sezónu. Ako ste si
to v Liptove obľúbili?
S manažérom sme si povedali, že pôsobenie v
Ružomberku by mohlo byť správnym krokom v mojej kariére. Bol som predtým vážnejšie
zranený a chcel som konečne hrať najvyššiu súťaž. Bohužiaľ, opäť som sa zranil
a mimo hry som bol približne tri a pol mesiaca, v podstate do konca minulej
sezóny. V lete som tým pádom nemal žiadne ponuky, a tak som zostal v MFK. Je
pre mňa výzvou odohrať všetky zápasy a ak bude o mňa záujem, posunúť sa ďalej.
Mám ešte dva roky platnú zmluvu. Nikam si neženiem.
Čím je Fortuna liga pre vás zaujímavá?
Samozrejme, pôsobenie v Ružomberku sa nedá úplne
porovnávať s tým, čo som zažil v Celticu či v Boltone. Je to však prvá liga,
kde ste na očiach.
Vo Fortuna lige pracujú kluby prevažne s mladými
hráčmi, Ružomberok nie je výnimka. Ako sa to prejavuje na súťaži?
Na nás skúsenejších hráčoch je, aby sme odovzdali
skúsenosti mladším. Mladí futbalisti potrebujú čas, aby si zvykli na úroveň
súťaže a začali si dôverovať. Zisťujeme to aj my v Ružomberku a verím, že v
ďalších zápasoch to pôjde už iba hore.
Hráči, ktorí zažijú futbal v Škótsku či Anglicku,
sa túžia vrátiť na túto scénu. O čom snívate v dlhodobejšom horizonte vy?
O tom, že sa dostanem späť na vrchol. Pred dvoma
rokmi som musel začať od nuly v druhej českej lige vo Vítkoviciach. Posunul som
sa do Ružomberka a rád by som si ešte tri – štyri roky zahral na vyššej úrovni.
Mám na to vek, nie som tínedžer. Chcem urobiť správny krok.
Čím všetkým ste si museli prejsť predtým, ako ste
reštartovali svoju kariéru?
Nerád sa k tomu vraciam. Zdravotné problémy mi
totiž sťažili kariéru. Ako 18-ročný som začal hrať za Celtic a utrpel som
vážnejšie zranenie slabín. V priebehu roka som absolvoval štyri operácie a mimo
hry som bol 18 mesiacov. Od tej doby to išlo ťažšie, keďže tréneri prihliadali
na hernú prax. Do toho prišlo po konci v Boltone zranenie členka, pre ktoré som
bol mimo pol roka. Nemusel som našťastie podstúpiť operáciu, ale nedal som sa
dohromady tak rýchlo, ako som si želal. Práve preto som bol desať mesiacov bez
klubu. Potom som si našiel angažmán vo Vítkoviciach, kde som takisto nezačínal
úplne zdravý. Mal som podpísanú zmluvu, ale dohodli sme sa, že začnem trénovať
s mužstvom a uvidíme, ako to pôjde. V priebehu dvoch týždňov som sa cítil
lepšie a naskočil som po roku do súťažného zápasu. Odvtedy to už išlo nahor,
bol som zdravý a až v Ružomberku ma po vydarenom polroku opäť začalo trápiť
zranenie stehna. Našťastie, už je všetko v poriadku a som na sto percent fit.
A určite veríte, že už budete opäť futbalovo iba
rásť…
Presne tak.
BRÁNIL WALCOTTA, HRAL PRED NAJLEPŠOU KULISOU V EURÓPE
S futbalom ste začínali v Nemecku, kde chytal váš
otec René – bývalý brankár. Čo vám to dalo do života?
Začali sme tam všetci traja bratia. Otec bol v
Lipsku, my sme odštartovali v Erfurte. Brat Daniel odišiel do akadémie Bayernu
Mníchov, ja s dvojčaťom Patrikom sme sa presunuli do Herthy. Mohli sme ísť
takisto do Bayernu, ale nastali tam určité komplikácie, a tak sme išli do
Berlína. Bol to dobrý krok, keďže sme sa dostali aj do českej mládežníckej
reprezentácie. Bol o nás aj záujem z nemeckej strany, ale vybrali sme si
národný tím krajiny, kde sme sa narodili. Po polroku v Herthe, ktorá mala v tom
čase najlepšiu akadémiu v Nemecku, sme sa presunuli do Celticu Glasgow. Rodičia
nad tým trochu uvažovali, pretože sme boli ešte veľmi mladí, ale podporovali
nás a napokon nám na začiatku išla do Glasgowa pomôcť mama. V priebehu
polroka sme sa dokázali integrovať a zostali sme už sami. Mali sme vtedy
sedemnásť rokov. Futbal sa stal pre nás všetkým.
V Celticu ste si zahrali mládežnícku Ligu majstrov
trebárs aj proti Barcelone. Sú to spomienky, ktoré vám zostanú navždy v pamäti?
Určite áno. Bol to prvý rok, keď odštartoval tento
projekt UEFA pre mladých hráčov. Je to skvelý turnaj, ktorý som si užil. Hráte
na tých istých štadiónoch ako seniorské tímy. Je to fantastické.
V prvom tíme ste zažili napríklad prípravný zápas
proti Arsenalu. Bránili ste zázračné dieťa anglického futbalu Thea Walcotta. To
sú ďalšie nezabudnuteľné spomienky?
Presne tak. Pamätám si, že som bol s rezervným
mužstvom na ceste do Holandska na turnaj. Pristáli sme na letisku a tréner
prišiel za mnou a povedal mi, že musím ísť späť. Pýtal som sa ho, čo sa deje a
on na to, že ma čaká zápas za prvé mužstvo proti Arsenalu na Emirates Cupe.
Potešil som sa a tou istou linkou som cestoval nazad. Na ďalší deň som už letel
s áčkom do Londýna. Proti Arsenalu som si to veľmi užil. Je to špičkový
európsky veľkoklub a hral som proti chalanom ako Fabregas či Walcott, najmä jeho som mal na starosti. Bol to neskutočný zážitok.
V Celticu ste napokon odohrali iba päť
majstrovských zápasov za prvé mužstvo. Súvisí to práve so spomínaným zranením
slabín?
Áno. Začínal som hrávať pravidelne, tréner
mi veril a do toho prišlo zranenie. Škoda, mohol to byť zlom v mojej kariére.
O atmosfére v Celtic Parku sa hovorí ako o
najlepšej v Európe. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Môžem to len potvrdiť. Pre mňa je
to najlepšia atmosféra na celom svete. Fanúšikovia žijú futbalom. Každý, kto
navštívil Celtic Park, povie, že je to najfutbalovejší štadión, aký zažil.
Divácka podpora je priam neskutočná.
V Celticu ste hrali aj s aktuálne druhým najlepším
futbalistom planéty – stopérom Liverpoolu Virgilom van Dijkom. Aké to bolo?
Nehovorme len o ňom. Bola to sezóna 2012/13, mali
sme fantastické mužstvo a zdolali sme v Lige majstrov Barcelonu. Van Dijk však určite patril medzi najväčšie osobnosti a teší ma, že som mal tú česť hrať vedľa
neho. Je to mašina. Keby získal angažmán v Premier League už skôr, vyhral
by podľa mňa všetko, čo sa len vyhrať dá. Potešilo ma, že sa stal členom
elitnej jedenástky sveta minulého roka. Škoda, že nedostal aj cenu pre
najlepšieho hráča planéty. Veľmi som mu to želal. Ako obranca je neskutočne
technický, rýchly a silný. Pre mňa je to absolútne najlepší futbalista vôbec.
Mali sme však aj iných skvelých hráčov. Bol tam napríklad Victor Wanyama, ktorý
teraz hráva za Tottenham, výborný bol brankár Fraser Forster, ten si takisto
zahral v Premier League a teraz sa vrátil do Celticu. Skvelí boli aj Joe Ledley
a iní. Mali sme neskutočný káder. Od mnohých hráčov som sa mohol veľa naučiť.
Po vyliečení ste zamierili do Boltonu
za trénerom Neilom Lennonom, s ktorým ste sa poznali zo Celticu. Debut ste
okorenili gólom do siete Derby County, na takisto ste napokon za Wanderers
odohrali len päť zápasov. Prečo?
Tréneri sa pozerali do veľkej miery na hernú prax a
ja som ju mal po zranení menšiu. Neil Lennon bol dobrý tréner, stiahol si ma do
Boltonu, ale v kádri mal mnoho skúsenejších hráčov, ktorí to ťahali. Keď som sa
ho pýtal, prečo nehrávam, vždy mi len povedal, nech počkám a šanca príde.
Zdôrazňoval, že ma bude potrebovať. Šanca napokon neprišla.
Potom prišlo spomínané ťažšie obdobie, ale
skúsenosti z Anglicka či Škótska vás asi ženú späť za najvyššími métami. Je to
tak?
Určite. Mám niečo za sebou, ale pred dvoma rokmi sa
toho zbehlo veľmi veľa. Bolton mal problémy, povedali mi, že si môžem
hľadať nový klub. Do toho sa mi narodila dcéra. Bolo toho na mňa veľa. Nevedel
som, čo mám robiť. Rozmýšľal som, či sa mám vrátiť domov k rodine, alebo
zostať na ostrovoch. Napokon klub so mnou ukončil zmluvu a ja som sa
presťahoval späť do Česka. Nebolo jednoduché nájsť si nový klub. Bol som dva
týždne v Slavii, odohral som tam dva zápasy, no skúšku chceli predĺžiť o ďalší
týždeň. Povedal som, že im to muselo stačiť a nech sa rozhodnú. Napokon sa mi
už neozvali. Bol som bez klubu, trénoval som v tíme u brata v nižšej nemeckej
súťaži a čakal som na prestupový termín. Napokon som sa zranil, bolo to úplne
stupídne. Jeden hráč mi zasiahol členok a ten sa mi podvrtol. Bolo to pre mňa
najťažšie obdobie. Mal som malú dcéru a museli sme žiť z úspor. Bol som bez
futbalu a až po čase sa ozvali Vítkovice. Ďalej to už poznáte.
FUTBALOVÁ RODINA
Otec je bývalý brankár, futbal hráte vy a takisto
bratia Patrik a Dan. Keď sa všetci stretnete, dokážete sa aj nerozprávať o
futbale?
Ale áno. Zídeme sa vždy tak dvakrát do roka v
Třinci a futbal ide trochu bokom. Porozprávame sa o tom, ako si žijú ostatní
členovia rodiny.
Ako to vyzeralo v detstve v rodine, kde vyrastali
traja chlapci – futbalisti? Porovnávali ste sa medzi sebou?
Ani nie. Porovnávali nás ostatní. Každý sa nás
pýtal, kto je lepší. Mne to išlo na nervy. U nás to bolo tak, že každý makal za
seba a nepozerali sme sa na druhých. Navzájom sme sa neporovnávali. Bratská
láska bola vždy na prvom mieste.
S bratom Patrikom ste dvojčatá. Hovorí sa, že je
dar mať dvojča. Platí to?
Áno. Celú dobu sme boli spolu. V škole, na
tréningoch… až do Celticu, kde nás rozdelili. Vaše dvojča je zároveň váš
najlepší kamarát. Je to naozaj dar.
Keď prišiel čas, že ste museli ísť každý vlastnou
cestou, bolo to náročné?
Priznávam, áno. Boli sme zvyknutí na seba a naraz,
akoby vám odišla jedna polovica. Patrik sa vrátil do Nemecka a ja som zostal
sám. Bolo to divné byť bez brata. Prvý rok bol neskutočne ťažký. Musel som si
na to zvyknúť, ale raz to jednoducho muselo prísť. Odvtedy sme už v podstate od seba oddelení.
O to krajšie sú asi zvítania…
Určite. Sem-tam sme si ako mladí možno aj liezli a
nervy, ale vždy sme sa udobrili. Nikdy to nebolo inak.
Otec ako bývalý futbalista býval na vás všetkých
troch prísny?
Skôr mamina, ktorá nás tlačila do všetkých
povinností. Otec si dal záležať na tom, aby sme futbalovo rástli. Obaja nás
veľmi podporovali v tom, aby sme robili, čo nás baví a boli v tom čo možno
najlepší. Za to im patrí obrovská vďaka. Rodičia majú najväčší podiel na tom,
čo sme vo futbale dokázali. Jazdili s nami na turnaje, starali sa o nás. Robili
pre nás všetko.
ČECH, KTORÝ JE DOMA AJ V NEMECKU
Otec bratov Twardzikovcov René zamieril v roku 1999 do Nemecka, kde chytal za Lipsko a Erfurt a dnes je trénerom brankárov v Erfurte. Logicky sa Nemecko stalo domovom aj pre jeho synov. Najstarší Dan, ktorý na rozdiel od Filipa a Patrika nastupuje po vzore otca v bráne, dokonca ako mládežník hral aj za tamojší národný tím. „Všetci sme Česi, ale Nemecko považujeme takisto za svoj domov. Dan má aj nemecké občianstvo a predstavil sa v mládežníckej reprezentácii. Nebolo to v tom čase úplne jednoduché, pretože Nemecký futbalový zväz bol na tejto úrovni v konflikte s Bayernom Mníchov a z klubu sa do národného tímu vtedy dostal maximálne jeden hráč. Do českej reprezentácie sa už nemohol vrátiť, keďže to pre dvojité občianstvo nebolo možné,“ povedal Filip Twardzik.
FILIP TWARDZIK – FAKTY
- Narodil sa 10. februára 1993 v Třinci, od roku 1999 vyrastal v nemeckom Erfurte, hráva na poste obrancu za MFK Ružomberok.
- Pochádza z futbalovej rodiny, jeho otec René bol brankár, dnes trénuje gólmanov v Erfurte, brankár je aj jeho syn Dan, dvojičky Filip a Patrik hrajú v poli. Kým Filip pôsobí v Ružomberku, René, Dan a Patrik účinkujú v štvrtej nemeckej lige.
- Na mládežníckej úrovni hrával Filip za Erfurt, Herthu Berlín a Celtic Glasgow.
- Na seniorskej úrovni sa presadil v Celticu Glasgow, kde odohral 5 majstrovských zápasov, no pre zranenie slabín sa jeho dobre naštartovaná kariéra spomalila.
- Vo februári 2015 prestúpil zo Celticu do Boltonu Wanderers, kde takisto odohral len päť zápasov.
- Po rozviazaní zmluvy s Boltonom v lete 2016 si ako voľný hráč zranil členok a bez klubu bol jeden rok.
- V lete 2017 sa dohodol na angažmáne s českým druholigistom z Vítkovíc, po roku zamieril do Ružomberka.
- Vo Fortuna lige odohral za MFK 26 zápasov, strelil tri góly a nazbieral dve žlté karty.
- Česko reprezentoval po kategóriu do 19 rokov.
- Jeho obľúbený zahraničný klub je Celtic Glasgow a hráč Virgil van Dijk.
